Reklama - Full Width
Ak si vážite našu prácu, môžete nás podporiť dobrovoľným finančným príspevkom.
IBAN
SK12 3456 7890 1234 5678 9012
Dostávajte dôležité správy okamžite
© 2026 Hlavný Denník. Všetky práva vyhradené.
Made in Slovakia
V tejto, už tretej časti spomienok, Peter Hrubý zaznamenal príchod Američanov do Mühlbergu a svoje posledné dni v zajatí. Nechýbalo veľa a k manželke s malou dcérkou by sa z nemeckého lágru už nevrátil. Život zajatca a návrat domov bol strastiplný, preto jeho záverečné želanie mier celému svetu neberte ako klišé, ale úprimné želanie človeka, ktorý prešiel peklom vojny.
Že som živý, to je len náhoda. Bol som na stanici v jednej budove, bolo tam aj zopár Nemcov. Buchla bomba, okná nám vyleteli a plno staniolu. Všetko potom utekalo do bunkra, ten bol blízko, ale nie betónový, iba sklepený. Jeden kamarát od Trnavy, čo mal ísť domov, ale ho nepustili, ten ma volal silou do toho bunkra. Ja mu hovorím, aby sa pichol do kúta, či ťa má zabiť tu, lebo tam. On ma neposlúchol, do toho bunkra šiel. Za chvíľu buchla druhá bomba. Keď padol dole dym, vyšiel som von, padla priamo na ten bunker.
Kamarát bol ešte len na schodoch a už bol mŕtvy. Keby som ho bol poslúchol, bol by som tam býval aj ja. Ja som ho už nepochovával, lebo nám už končila zmena. Pochovávala ich poobedňajšia zmena. Keď ho dávali do jamy, padal z neho sladový jačmeň, lebo mal niekde nájdený vagón s jačmeňom, ale nikomu to nepovedal. Vraj ich dávali dvanásť do jednej jamy. Dali štyroch, posypali chlórovým vápnom a zase štyroch. Predstavte si, že náš jeden chlap bol pri druhom vchode a ten bol živý, ale štrnásť dní bol hluchý. Vnútri chlapi stáli, ale všetko bolo mŕtve, aj stojaci. Tá bomba padla priamo na stred bunkra. Potom sme už nerobili.
Jedného dňa, keď svitalo, išli okolo lágru také malé tanky, utekali sme za nimi, lebo sme už boli voľní, posti poutekali, ale tanky nám v zboží zmizli, lebo už bolo veľké. Až asi okolo jedenástej hodiny išla pechota. Najprv išiel vojak, mal na chrbáte anténu a sluchátka na ušoch. Sme ich pozorovali. Naraz v poli zarachotil guľomet, vojaci zaľahli a tank išiel dopredu. Prišiel k tomu guľometnému hniezdu. To sme videli, jak ich z tej jamy vyťahovali.
Museli vyzliecť košele, každému sa dívali pod pazuchy, čo tam hľadali, to neviem. Niektorých hádzali do tanku a ostatným rozbili pušky o tank a nakopali do zadku a pustili preč. Ale Halle sa dlho držalo, hádam aj štrnásť dní. Jeden večer ho tak osvietilo zvrchu, že tam bolo, ako keď pekne slnko svieti.
A na stanici sa už vo veľkom rabovalo. Tam bol veliký most cez celú stanicu a ten nevyhodili. My sme sa pri tej rabovke len dívali, čo sa deje. V blízkosti Halle bola konzervárňa, ta chodili naši chlapi na konzervy. Na druhý deň som ta i ja šiel, ale už tam mali Američania stráž. Tam sa objavili aj Rusi, tých nakopali do zadku, sem- tam aj kolbou uderili. Pýtal som sa, prečo to robia, a mi povedali, že to sú ruskí zbehovia.
Musím ešte pripomenúť, že o nás sa už nikto nestaral, žili sme na vlastnú päsť, až keď dobyli Halle, prišli Američania a doviezli nám proviant, takzvaná UNRA, všelijaké maškrty a sucháre. Ja som sa skamarátil s jedným Američanom, čo vedel perfekt po česky, lebo rodičov mal vraj z Prahy, a zásoboval armádu, ale z nemeckých skladov. Chodil som mu pomáhať nakladať a vykladať a dal mi konzervy, koľko som chcel. Tak mali sme čo jesť, boli sme štyria, jeden od Trenčína z Polusia/Záriečie- Ománek, druhý od Topoľčian - z Krušoviec, meno neviem, tretí neviem, odkiaľ bol a ani meno neviem, a ja. Ubytovávali nás každú chvíľu inde.
Boli sme ubytovaní aj priamo v banke a s tými spismi aj s kasňami kúrili a ohrievali sme si konzervy. Prišiel tam aj jeden Nemec z tej banky a nariekal, čo my tam robíme. Ale zarevali sme naňho raus a hneď bol preč. Raz sme pred bankou varili hrach. V blízkosti z jedného činžiaku, z balkóna sa na nás dívala Nemka aj s takým päť- šesťročným chlapcom.
Poslala chlapca za nami a doniesol nám karty mariášky. My sme chlapcovi dali plné vačky cukríkov, čo nám dávali Američania. Chlapca sme pozorovali tak, aby to Nemka nezbadala, chlapec sa chválil, poslala ho druhý raz a doniesol zas mariášky, tak sme mu dali plné vačky aj plnú čapicu, prišiel hore a zas sa chválil. Potom prišla sama Nemka, toľko sme už po nemecky vedeli, a ukazujeme, že varíme hrach a že ho nemôžeme uvariť. Odbehla domov a doniesla trochu sódy bicarbony a hneď bol prevarený a potom povedala, že sme voči nim dobrí.
My sme chceli ísť aj bojovať s Američanmi, tí nám povedali, že sme ešte slabí, až spevnieme, že nás zavezú lietadlami na Slovensko, lebo na Slovensku boli ešte boje, mali sme rádiá, tak sme to počúvali. Nakoniec nás ubytovali v takom drevenom baráku. Odtiaľ sme išli aj domov, ale my sme iba ušli, lebo armáda nám nedala na cestu nič. To išiel transport s civilmi, čo tam boli na práci.
Ešte musím pripomenúť, čo nám povedali Nemci. Že my sa už domov nedostaneme, lebo mysleli, že sa Američania a Rusi tam pobijú vojensky. Keď som sa pýtal toho Američana, ten mi povedal, že to sa už stalo na Odre a Nise. On tam priamo bol. Vraj pustili delostreleckú paľbu Američania. Rusi im to vrátili späť a vzápätí zavolali hurá, ale dôstojníci sa spolu stretli, že sa objímali a bolo po všetkom. Nám dali Česi noviny v Halle, čo písali Bratislava - Berlín slovenskí vojaci, čo obrátili zbraň proti Nemcom, všetky rodiny vyvraždili a to nebola pravda.
Cesta domov nám hrube dlho trvala, lebo štreky boli zbombardované a jesť zase sme nemali čo. Aj stanice, taký Lajpsík, to je veliká stanica a bola tam iba jedna koľaj zjazdná, všade sme dlho čakali a našich chlapov aj vo vlaku dosť zahynulo, lebo sme išli bez dozoru, na vlastnú päsť. Bolo teplo, tak sme vylihovali na vagónoch, tí, čo boli v tých vysokých vagónoch, si nevšímali na staniciach, že išli dróty krížom cez štreku a vraj ich zmietlo dolu. Cestovali sme z Halle až do Chebu vlakom a z Chebu do Plzne nás prevážali americké nákladné autá a z Plzne do Prahy zase vlakom a z Prahy do Bratislavy tiež vlakom. V Senici sme čakali deň aj noc. Odtiaľ nás pár ušlo do Trnavy vlakom osobným a z Trnavy po biede do Topoľčian. Bolo horšie, že sme nemali peniaze, iba marky, ale aj tak nás odviezli. Až v Trnave som sa dozvedel, že tu boje ľahko prebiehali, lebo ja som myslel, že doma nikoho nenájdem. V Topoľčanoch mi povedali, že na Trenčín vlak nejde, tak som išiel vlakom na Prievidzu do Žabokriek a odtiaľ na Jerichov k svokre. Na druhý deň prišla žena a už ma tam našla.
Tých príbehov bolo omnoho viac, to viete, že za osem mesiacov bolo toho dosť. Aj ešte to je náhoda, že som ostal nažive. Ale to cítim ešte dnes, najviac na nohy. Vidíte, čo nás stála sloboda námahy a útrap, to neprajem žiadnemu.
Ja by som s mojím písaním končil. Dosť som sa snažil aspoň zväčša opísať naše príhody a zážitky a prajem celému svetu mier, aby to nezažili terajšie generácie, čo som zažil ja.
v Hlavnom denníku veríme, že prístup k informáciám má byť slobodný a otvorený pre všetkých. Preto náš obsah nezamykáme za platobné brány, aj keď to znamená, že fungujeme bez veľkých príjmov z predplatného či inzercie.
Ak máte možnosť a chuť podporiť našu prácu, budeme vám úprimne vďační. Vaša podpora nám pomáha:
Zostať nezávislými – nepodliehame tlaku žiadnych oligarchov, politických strán ani záujmových skupín;
Udržať obsah otvorený pre všetkých – aj pre tých, ktorí si platené médiá nemôžu dovoliť;
Ponúkať iný pohľad na svet – už niekoľko rokov prinášame informácie mimo hlavného prúdu.
Podporiť nás môžete zaslaním príspevku na účet:
IBAN: SK91 0200 0000 0043 7373 6457
(do poznámky prosíme uviesť „dar“)
Ďakujeme, že ste s nami. Vďaka vám môžeme zostať slobodným hlasom.
Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Telegram tu: https://t.me/hlavnydennik
Zatiaľ žiadne komentáre. Buďte prvý, kto sa zapojí do diskusie.
"Mám Maďarov veľmi rád - ich kultúru, temperament, kuchyňu, príkladnú úctu k vlastnej krajine a výnimočnú starostlivosť o vlastné pamiatky. Vlastne ich mám čoraz radšej, čím dlhšie medzi nimi žijem. Ale uráža ma ich šovinizmus a nebudem ho tolerovať. Staré uhorské heslo Extra Hungaria non est vita (Mimo Maďarska nie je život) je hlúpe a dávno prekonané. Vykašlite sa na tie zatuchnuté nacionalistické sračky a poďte s nami budovať modernú strednú Európu, práve tak pestrú ako aj rovnoprávnu." Citát
Umelá inteligencia (UI) mala pomáhať ľudstvu. Státisíce zamestnancov už obrala o zamestnanie, niektorým pomohla k úspešnej samovražde či zločinu, mnohých pripravila o ilúzie a ďalších o rozum. Dôkazom je aktuálny prípad z americkej fabriky na rozprávky ako postrehli Topky. Sci-fi sa stáva pravdou? Hrdinom je Jason Cox, výkonný riaditeľ pre výskum a vývoj umelej inteligencie v spoločnosti Disney. Ten v posledných mesiacoch opakovane verejne písal o svojom UI chatbotovi menom Sam, ku kt
Najnovšie články z partnerského portálu somzdediny.sk
Z takzvaných „prieskumov“ často vypadne naozaj pozoruhodné poznanie. Čitatelia HD majú v obľube agentúrne prieskumy o volebných preferenciách či o popularite politikov. Do ideologickej a dá sa už povedať, že aj predvolebnej progresívnej atmosféry u nás zasiahol aj prieskum Inštitútu pre verejné otázky (IVO) s podporou Nadácie Eset. Ak ste zbystrili pozornosť pri spomenutí názvu spoločnosti ESET, vydržte, pointu názoru ponúkam až v jeho závere. On to ani v podstate nie je vstup do predvolebnej
Ach, boli to časy, keď kresťanskí - bez úvodzoviek – politici boli múdri, rozhľadení, mali neraz až akademické vzdelanie a vzbudzovali prirodzený rešpekt aj u nevoličov KDH. Aj preto, v časoch, keď som ešte smel robiť spravodajčinu, aj v parlamente, som vždy k pozdravu niektorého z nich, koho som stretol, pridával aj jemný úklon hlavy. A to som bol nevolič KDH! Boli to však časy nielen múdrosti a slušnej politiky v klube KDH, ale aj časy rešpektu opozície ku koalícii a na odplatu aj naopak. Dos
Navrhovaná reforma starostlivosti o seniorov v Nemecku sa stáva jasným symbolom konca európskeho modelu. Keďže pohodlný život strednej triedy sa stáva nedosiahnuteľným, ekonomická stabilita a politický pokoj miznú. V komentári pre European Conservative to skonštatoval ekonóm Sven R Larson. Ústredným konceptom liberálnej demokracie je „ľudský pokrok“: nachádzame sa na neustálej trajektórii od horšieho k lepšiemu, neustále zvyšujeme svoju životnú úroveň, znižujeme chudobu, zlepšujeme ver
Kto je podpredseda parlamentu Martin Dubéci za Progresívne Slovensko (PS), ktorý má aktuálne o tento post prísť pre svoje minulé finančné prešľapy? Predseda Igor Matovič Hnutia Slovensko si ho pamätá veľmi dobre, keďže pracoval pre OĽANO, internet tiež, dokazuje denne. Opozícia žiada odvolanie podpredsedu Národnej rady SR Tibora Gašpara, premiér Robert Fico (SMER-SD) kontruje: varuje predsedu Michala Šimečku (PS), že odvolá z rovnakého postu jeho straníckeho kolegu Martina
Vo svojej horlivosti rozobrať ruskú propagandu sa západné elity snažili zakryť fakt, že v radoch Kyjeva pôsobia extrémisti odvolávajúci sa na Tretiu ríšu, píše ukrajinská historička v exile Marta Havryško v analýze pre responsiblestatecraft.org. Prinášame preklad analýzy v plnom znení: Po začiatku vojenského konfliktu na Ukrajine v roku 2022 Vladimir Putin tvrdil, že jedným z jeho cieľov je „denacifikácia“ krajiny. Kremeľ tento naratív dodnes používa ako jeden zo základných pi
V posledných týždňoch sme sa dozvedeli, že Európska únia bola taká bohatá, že Michala Šimečku neplatila len ako asistenta Borisa Zalu, ale cez Projekt Fórum jeho mamy Marty aj jeho paušál na telefónnom čísle po jeho babke. Únia mala ešte nedávno toľko peňazí, že 90 miliárd darovala režimu Volodymyra Zelenského, aby konečne dobil Rusko. Zdá sa, že skôr na Slovensku nájdete užitočnú progresívnu mimovládku, ako sa Únia dá dokopy. Nepoznáme síce ani jedného Róma, ktorého Marta Šimečková vy
Čo by ste asi odpovedali na prieskumnú otázku „koho považujete za najväčšiu hrozbu súčasnosti?“ Červené denníčky nám roky vtĺkajú do hláv, že je to Rusko. Lenže, ako v mnohom, aj v tomto konštatovaní nechutne zavádzajú, teda, po slovensky – bezbreho klamú. A tu už nejde iba o tvrdenie proti tvrdeniu. No nie sú to iba červené denníčky, ale aj sfanatizovaní politici, ich politické strany a voličskí členovia siekt, ktorí považujú slová svojich „lídrov“ za písmo sväté. My sa v Hlavnom Denníku opie
Komentáre
31. 10. 2025
