Diplomacia v režime očakávania (Fedor Lukjanov)

Komentár Fedora Lukjanova (Global affairs)

O paralýze zahraničnej politiky v období pandémie

Všetky štáty sa ponorili do seba. Diplomacia nové témy nemá a reprodukcia predošlých by podľa všetkého iba zdôrazňovala ich neprimeranosť vzhľadom na meniacu sa situáciu. Isté je, že všade naokolo sú globálne výzvy a hrozby, ktoré sú rovnako deštruktívne pre všetkých, ale politickí hlásatelia naďalej pokračujú obviňovať nepriateľov a ideologických oponentov. Zotrvačnosť? Citujúc známy mém, si to nemyslím.

Zahraničná politika stíchla. Vírusu pod číslom 19 sa podarilo to, čo nedokázali ani vojny, ani svetové krízy - medzinárodné vzťahy sa takmer úplne prepli do režimu očakávania.

Ministerstvá zahraničných vecí sa zaoberajú jednou vecou - organizujú návrat spoluobčanov z krajín, v ktorých sa nachádzajú z rôznych dôvodov. Úloha je dôležitá a netriviálna vzhľadom na to, koľkých ľudí sa to týka. Vyžaduje si to však dosť špecifické diplomatické schopnosti. Pričom v súčinnosti nielen (a niekedy ani nie natoľko) so zahraničnými mocnosťami, ale predovšetkým so súvisiacimi rezortmi vlastnej krajiny. Čo je niekedy zložitejšie. Druhým zameraním je pomoc priateľským krajinám postihnutým touto infekciou. Tu zohrávajú zahraničnopolitické rezorty významnú úlohu, ale sólo majú lekári, prepravcovia a armáda.

Ale čo klasická diplomacia?

Dočasne nie je na programe dňa. Nie, konflikty nezmizli. Vojenské operácie v horúcich zónach pokračujú, stačí sa len pozrieť na situáciu v Sýrii. Ak boli pred mesiacom a pol v centre všeobecnej pozornosti, tak teraz zaujímajú iba tých, ktorých sa to priamo týka.



Úloha sebazáchrany pred neočakávanou kombinovanou hrozbou (epidémia plus hlboká sociálno-ekonomická kríza) je dôležitejšia než všetko ostatné, pretože obvyklé prejavy zahraničnej politiky vyzerajú akosi čudne.

Keď akútna epidemiologická fáza začne klesať, tak zahraničná politika začne narastať. Postpandemická realita sľubuje, že bude tvrdá. Všetci sa budú musieť zaoberať obnovou v súvislosti s prudkým poklesom zdrojov - ako medzinárodných, tak aj národných. Egoizmus nebude dôkazom mravnej skazenosti, ale bezalternatívnou nutnosťou, lebo každá vláda sa zodpovedá svojmu vlastnému obyvateľstvu.

Je zrejmé, že stupeň egoizmu je odlišný, ale význam medzinárodných noriem a pravidiel spočíva aj v tom, aby vniesli egoizmus, ktorý je vlastný každému štátu, do rámca, prijateľného pre ostatných. Ale v prípade posledne menovaného sa o úspechu hovoriť nedá.

Erózia systému medzinárodných inštitúcií trvá už dlho, koronavírus sa stal katalyzátorom. Praktiky posledných rokov, najmä systematické uplatňovanie sankcií, sú prejavom tendencií nahradiť dohodnuté mechanizmy jednostrannými konaniami. A niet dôvodov myslieť si, že v oveľa nemilosrdnejšej svetovej situácii tomu bude inak. Potvrdzuje to boj medzi USA a Čínou, ktorý sa v dôsledku vírusu rozpútal.



Aj keď sa priamosť a úprimnosť stali vďaka Donaldovi Trumpovi firemným štýlom našej doby, celkom otvorený výklad skutočných motívov je zahanbujúci, pretože politika v priebehu storočí obrástla kultúrnymi vrstvami.

Takže všetky konštrukty, ktoré sme doteraz pozorovali v protiklade (demokracia-autoritárstvo, liberálne a tradičné hodnoty, rôzne priority v chápaní ľudských práv), sa nielenže zachovajú, ale budú viac žiadané.

Je pravda, že obsah politiky sa bude čoraz viac odchyľovať od obalu, ktorému zostane čisto dekoratívna úloha. Priepasť medzi verejnou a skutočnou diplomaciou bude naďalej narastať. Pozorovali sme to už aj skôr – ohromujúce obvinenia, ktoré hraničia so spoločným riešením jednotlivých otázok, majúcich pre oponentov zásadný význam. V takýchto prípadoch sa od diplomatov vyžaduje, aby mali železné nervy, aby v otvorenej potýčke „zostali pokojní“ a rozvážne riešili problémy v zákulisí.

Čím je boj vyhrotenejší, tým dôležitejšie je jeho etické opodstatnenie. Nie pre externé publikum, ale predovšetkým pre seba samých. V podmienkach vyššej moci sa spoločnosti doslova zameriavajú na prežitie a je ťažké mobilizovať ich na podporu zahraničnopolitických abstrakcií. Vyžaduje si to kombináciu priameho a bezprostredného záujmu na jednej strane a niečoho emocionálne veľmi chytľavého na strane druhej. V extrémnom slova zmysle ide o merkantilizmus a nacionalizmus. Ak však zvíťazia, tak sa svet ocitne v ešte nebezpečnejšej situácii. A v nejakom momente môže byť diplomacia bezmocná.